Pevnostný systém Komárna

Celý novodobý pevnostný systém Komárna predstavuje z hľadiska historických fortifikačných stavieb jedinečnú pamiatku, ktorej význam presahuje hranice Slovenskej i Maďarskej republiky.

Bola najväčšou a najsilnejšou fortifikačnou stavbou Rakúsko-Uhorskej monarchie. Hrot západného bastiónu Novej pevnosti nesie nápis : NEC ARTE NEC MARTE  (Ani ľsťou, ani silou). Tieto slová v plnej miere charakterizujú na svoju dobu dokonalý, nedobytný pevnostný komplex.

Stará a Nová Pevnosť

Vďaka jej výhodnej geografickej polohe územie Komárna už aj v stredoveku bolo dobre chrániteľné. Archeologické výskumy dokazujú prítomnosť Avarov, Keltov a Rimanov. Opevňovacie práce, vykonané na území dnešnej Starej pevnosti v 10. storočí sa spomínajú v Anonymovom diele Gesta Hungarorum. Pravdepodobne tu stála zemná pevnosť, ktorú chránili vodné toky:  z východu Váh a z juhu Dunaj. Rieky boli spojené s vodnou priekopou, situovanou na západ od pevnosti.

Vďaka svojej výnimočnej strategickej polohe a včas vykonaných opevňovacích prác sa Komárno dokázalo ubrániť aj v období tatárskych vpádov. V roku 1265 kráľ Belo IV. povýšil osídlenie Komárna na mesto a jeho obyvateľom udelil také isté práva, aké mali obyvatelia Budína. Vieme, že v roku 1317 sa za hradbami bránil Matúš Čák Trenčiansky proti uhorskému kráľovi Karolovi Róbertovi.

22. februára 1440  sa v pevnosti narodil kráľ Ladislav V. (Pohrobok). Po jeho úmrtí v r. 1458 bol za kráľa Uhorska zvolený Matej Corvín, ktorý okrem Vyšehradu a Budína aj v Komárne dal postaviť prekrásne renesančné paláce. V tomto období Komárno rozkvitalo. Staviteľov viedli hlavne umelecké hľadiská, zdokonaľovanie opevnenia bolo len druhoradé. Matej Corvín sa tu často a rád zdržiaval so svojím kráľovským dvorom. Žiaľ v dôsledku búrlivých udalostí nasledujúcich storočí sa z tohto rozprávkového bohatstva žiadne dôkazy nenašli.

Koncom 15. storočia sa dokázalo, že stredoveké hradby už nie sú schopné odolávať delostreleckej paľbe. Vynájdenie dela na celom svete radikálne zmenilo základné zásady výstavby hradov. V prípade komárňanského hradu sa nutnosť modernizovania ukázala v r. 1527, kedy vojská Ferdinanda I. po poldňovom ostreľovaní hradieb obsadili pevnosť, v ktorej sa bránil Ján Zápoľský. Cisár ihneď poveril obnovou zničeného hradu talianskeho staviteľa Deciusa. Súčasne  medzi hradom a pevnosťou vybudovali aj zemný val. Práce boli dokončené v r. 1528.

V r. 1529 hrad obliehali Turci pod vedením Solimana II., ba na krátky čas ho aj obsadili, lebo tamojšie cisárske vojsko zutekalo a hrad nechalo napospas osudu. Turci nezanechali v hrade strážne oddiely, takže už v roku 1530 bol opäť v rukách Ferdinanda, ktorý ho však v r. 1535 musel dať do zálohy Turkom.

Po obsadení Budína Turkmi v roku 1541 bol Ferdinand I. nútený zdokonaľovať fortifikácie a budovať nové, modernejšie. V roku 1544 získal naspäť komárňanský hrad a nariadil jeho prestavbu. Vyhotovením plánu poveril Pietra Ferraboscu, ktorý navrhol bastiónový systém.

Výstavba pevnosti trvala desať rokov. Podľa hlásenia Francisca Benigna sa v r. 1557  už len zdokonaľovali zemné valy a prehlbovali sa vodné priekopy. Jarná povodeň v r. 1570 zapríčinila zrútenie prevažných časti hradieb. Pod osobným vedením Urban Süessa bola pevnosť v r. 1572 – 1592 znovu postavená. Na týchto prácach sa so svojimi odbornými posudkami podieľali aj Daniel Speckle a Carlo Theti.

Rok 1550 na pamätnej tabuli nad bránou pevnosti podľa všetkého označuje rok stavby portálu. Z pôdorysnej schémy z r. 1572 je zrejmé, že tvar obvodových obranných zoskupení sa dodnes v podstate nezmenil. Pevnosť, situovaná v smere západ – východ, odrezaná vodnou priekopou od mesta, mala päť bastiónov, z ktorých najdlhší (smerujúci na východ) slúžil na obranu sútoku Dunaja a Váhu. Hlavná brána bola umiestnená bližšie k juhozápadnému bastiónu. Zo širokých a hlbokých priekop sa vypínali mocné kurtíny z kameňa. Zo zeminy, ktorú vyťažili  z priekop, vybudovali zemný val, ktorý chránil pevnosť pred nízko lietajúcimi strelami. Dispozícia pevnosti bola taká, aby pod ochranou bočnej paľby kanónov umiestnených na vystupujúcich bastiónoch boli kryté kurtíny, celá šírka vodnej priekopy a bok i čelo susedného bastiónu.

V r. 1585 na ľavom brehu Váhu postavili palisádovú ohradu sv. Mikuláša a sv. Petra na pravom brehu Dunaja. Obe palisády boli vybudované pre 100 jazdcov. Ich úlohou bolo zadržanie  útokov  očakávaných z východu a z juhu.

Nová,  zdokonalená a prebudovaná pevnosť zažila zaťažkávaciu skúšku v roku l594, keď sinanský paša so stotisícovým vojskom celý jeden mesiac obliehal pevnosť bez úspechu.

V rokoch 1663-1664 padli do rúk Turkov Nové Zámky, čím sa obranná reťaz prelomila. Z tohto podnetu Leopold I. nariaďuje výstavbu dvoch  pevností: pevnosti  Leopoldov neďaleko Hlohovca, ktorá mala zabrániť tureckému prenikaniu na Považie a tzv. „Novú pevnosť“ v Komárne.

Výstavba Novej pevnosti trvala od r. 1663 do 1673. Bola na väčšej rozlohe ako Stará pevnosť, tiež v tvare päťuholníka a jej dva východné bastióny sa voľne pripájali za vodnou priekopou k dvom západným bastiónom Starej pevnosti. Z piatich bastiónov Novej pevnosti bol najväčší západný - stredný s hrotom smerujúcim k mestu. Na sever i na juh od neho boli situované dva ravelíny, z ktorých  južný s padacím mostom mal aj úlohu chrániť hlavnú bránu pevnosti. Široká  vodná  priekopa  okolo obvodových  múrov sledovala tvar Novej pevnosti.

Najprv vybudovali len zemné valy, neskôr západný bastión a od neho na juh smerujúce časti  prestavali z  pevného stavebného materiálu. Práce sa uskutočnili na základe projektov Franza Wymesa so zreteľom na skúsenosti najmodernejšej talianskej a francúzskej výstavby fortifikačnej architektúry. Nová pevnosť bola dokončená podľa textu pamätnej tabule nad hlavným portálom v r. 1673.

Stará pevnosť ostala v pôvodnom tvare tak, ako ju  vybudovali v l6. storočí.  Pred hlavnou bránou Starej pevnosti bol vybudovaný nepravidelný ravelín, chrániaci vstup do pevnosti.

Keď sa Uhorsko oslobodilo spod tureckého jarma, aj v živote Komárna nastal podstatný prevrat. Zanikla dôležitosť hraničnej pevnosti a starostlivosť o údržbu pevnosti upadla na minimum. Zemetrasenie v r. 1783, ktorého epicentrum bolo neďaleko od pevnosti, spečatil jej osud. Armádne veliteľstvo usúdilo, že oprava pevnosti nie je rentabilná a odvelilo z nej svoje vojská. Pozemok pevnosti daroval cisár Jozef II. mestu a budovy boli v r. 1784 predané na dražbe.

Vojnové udalosti v r. 1800-1805 usmernili  pozornosť rakúskeho vojnového vedenia opäť na Komárno. V r. 1807 vojenskí inžinieri robia prieskumy, uskutočňujú potrebné merania, pripravujú plány a renovujú Ústrednú pevnosť. Pri tejto príležitosti vybudujú z tehál aj severozápadné krídlo Novej pevnosti. Práce sa začali 20. augusta l808 a v tom istom roku 4.septembra boli aj dokončené. Veľké náhlenie bolo naozaj potrebné, lebo už v nasledujúcom roku bola zrenovovaná pevnosť útočiskom panovníckeho dvora pred Napoleonom, ktorý obsadil Viedeň. V r. 18l0bola na nádvorí Novej pevnosti postavená obrovská kasáreň v tvare „U“, rovnobežne s kurtínami a  na jej južnej strane postavili v roku l8l5 veliteľskú budovu.

V rokoch l827-l839 bola prestavaná aj Stará pevnosť. Pri zachovaní obvodových múrov pevnosti vybudovali kazematné priestory v kurtínach, ako aj kazematné delostrelecké postavenie v bastiónoch.

Ústredná pevnosť významnú úlohu zohrala aj v rokoch l848-49, keď sa tu úspešne bránilo maďarské revolučné vojsko, pod velením generála Klapku, ešte vyše mesiaca po porážke hlavných revolučných síl pri Világoši.

Do konca 19. storočia sa v Komárne vybudoval najväčší, postavený pevnostný systém Rakúsko–Uhorskej monarchie, ktorý mal slúžiť pre dvestotisícovú armádu. Jednotlivými článkami opevnenia sú Ústredná pevnosť (Stará a Nová pevnosť), Vážske predmostie, Dunajské predmostie, Palatínska línia, Vážska línia, Monoštorská pevnosť a Igmándska pevnosť. Koncom 19. storočia však už nespĺňajú požiadavky účinnej  obrany,  stávajú  sa  zastaranými a zanikajú.

Ústredná pevnosť aj v 20. storočí slúžila pre vojenské účely. Najprv ako kasáreň Československej armády, potom v r. 1968 ju užívali sovietska vojská a v r. 1993 - 2003 ju používala Armáda SR. V r. 2003 Novú aj Starú pevnosť odkúpilo Mesto Komárno, aby sa mohlo začať s obnovou, revitalizáciou a prezentáciou pamiatky.

Rozsiahly pevnostný systém, nachádzajúci sa v súčasnosti na území dvoch štátov SR a MR má atribúty svetového významu a zasluhuje si byť chránený UNESCO-m, ako svetové kultúrne dedičstvo.